Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Ľudový odev

Dubodielsky kroj

Výroba odevu bola jednou zo základných podmienok existencie človeka. Na vývoj ľudového odevu - kroja, mali vplyv lokálne, geografické, náboženské a národnostné podmienky, v ktorých jeho tvorcovia žili. Obec Dubodiel sa nachádza v horskej oblasti, jej obyvatelia sa okrem poľnohospodárstva zaoberali aj pastierstvom, salašníctvom. Svoj odev zhotovovali z doma vyrobeného materiálu: konopného a ľanového plátna, súkna z ovčej vlny a ovčej kožušiny. Konopné plátno tkali ženy v každej domácnosti. Začiatkom 20. storočia tkali aj plátno bavlnové, t. j. konopno-bavlnené - pamukové. (In: Sedalová, Ľ.: Výskum ľudového odevu v Dubodieli. ÚĽUV Bratislava. 1976.)
Dubodielsky kroj sa vyznačuje jednoduchosťou a originálnosťou. Nosili ho obyvatelia nielen Dubodiela, ale i Veľkej Hradnej a iných susedných obcí na úpätí inoveckých hôr. Neexistujú dostupné pramene o tom, či Dubodiel bol základňou výroby tohoto kroja v dávno minulých časoch, ale tradícia každodenného nosenia kroja v nezmenenej podobe sa v obci zachovala až dodnes. Niekoľko starších žien ho nosí vo sviatočné dni. Mužský kroj sa nenosí. Od roku 1939 a v povojnovom období sa nosenie kroja, najskôr mužského, detského, dievčenského a naposledy ženského, vytrácalo. Dôvody obmedzenia každodenného nosenia kroja boli ekonomické, praktické i spoločenské, najmä nové pracovné príležitosti v priemysle, migrácia obyvateľstva do miest, rozvoj textilného a odevného priemyslu a dostupnosť jeho výrobkov. Každodenné nosenie kroja sa považovalo za znak zaostalosti. V nových podmienkach sa ľudový kroj stal nepraktickým i pre náročnosť jeho výroby a tiež pre jeho hmotnosť. Zachovalý zostal v mnohých domácnostiach, ukrytý v truhliciach na pamiatku, dodnes.
Jednotlivé súčiastky ženského i mužského odevu si ženy šili a vyšívali samy, len mužské súkenné lajblíky vyšívali krajčíri.


Ženský kroj

Ženský kroj pozostáva zo spodníka z konopného plátna, ktorý sa v páse upevňuje konopnou šnúrkou navlečenou v záložke - závinek. Siaha niže kolien. Rukávce sú zhotovené z konopného, neskôr konopno-pamukového plátna. Pracovné a sviatočné rukávce sa odlišujú len dĺžkou rukáva. Na pracovných rukávcoch je rukáv kratší a vykasaný nad lakeť, u sviatočných rukávcov je rukáv dlhší. Vo švíku rukáva je rázporok, zošitý spojovacím švíkom. Spodný okraj rukáva je nariasený a ozdobený starou vyšívacou technikou cez riasenie nebielenou konopnou niťou - nábierkou. Rukávce sa vyznačujú tým, že ich zadný diel - stan, siaha na chrbte iba po lopatky. Pod vyšívaný stojatý, asi dva centimetre široký golier - predni (spodni) obojek, je prišitý vyšívaný naberaný volán - spodni (vrchni) obojek. V strede predného dielu je rozparok - zánedrie, ktorý sa pod hrdlom uväzuje šnúrkami - žinkami, zakončeným dvojfarebnými strapcami - chystkami. Rukávce sú vyšívané aj na pleci rukávov dvojfarebnou výšivkou širokou 4 - 5 centimetrov a 15 - 25 centimetrov dlhou, vyšívanou krížikom alebo hustým hladkovacím stehom. Výšivka na golieri, voláne a pleci je vyšitá bavlnkami rovnakej farebnosti (najstaršie čierno-červená, neskôr aj modrá, biela a bordová) s rovnakým motívom. Sviatočné rukávce, ktoré nosili na veľké sviatky v roku, sa šili z továrenského plátna, z tenkého, polohrubého, väčšinou šifónového, farby bielej, zelenkastej a modrastej. Vyšívané sú mäkkou šáfolovou vlnou - pamuchom, modrej alebo bordovej farby. Biele rukávce si obliekala nevesta aj na prvé ohlášky pred sobášom, modrasté - svetlé zdobené červenou výšivkou na druhé ohlášky a zelenkasté - zelené nosila na sobáš. Výšivky na sviatočných rukávcoch sú vyšívané hustou hladkovanou výšivkou na slíže modrou, žltou, červenou alebo bordovou bavlnkou. Výšivka cez riasenie bola jednofarebná, vzory boli rôznorodé, vždy sa však vzor na okraji rukáva musel zhodovať so vzorom na furme rubáča. Na smútočné príležitosti - pohreby sa nosili rukávce so zeleno-modrou alebo čiernou výšivkou.
Na spodník a rukávce si ženy obliekali vrchnú časť odevu - rubáč. Skladá sa zo živôtika (živôtok) ušitého z červeno-bielo-čiernej pretkávanej pásikovej činovate a sukne z konopného alebo konopno-bavlneného plátna, sviatočné zo zeleného, svetlého plátna, z damašku, barchanu. Na zadnej strane sukne rubáča je riasenie - furma, široké 6 cm, vyšívané hrubou bielou alebo čiernou bavlnou, alebo konopnými niťami farbenými na hnedasté odtiene (pravdepodobne šafránom). Väčšia časť furmy je vyšitá čiernou bavlnou, hlavný motív, ktorý sa opakuje po celej dĺžke bielou bavlnou. Na výšivke sú motívy kvetov, vtákov a geometrické obrazce, ktoré majú miestne pomenovanie: na žabu, na táčence, na lyžičník, na esko, na zvonček, na makovičky, na kačičky a i. Predná časť sukne, krytá zásterou, je hladká, po bokoch a vzadu je skladaná do záhybov - rancov, ktoré vychádzajú z riasenia hneď od vyšitej furmy. Nevesta musela mať vo svojej výbave asi 30 konopných rubáčov a 15 sviatočných.
Okolo pása na rubáč si ženy obkrúcali pestrofarebné, asi 8 cm široké a až 2 metre dlhé pásy - tkanice, ukončené strapcami z harasovej vlny - kamrholu, z ktorej bola tkanica zhotovená. Po omotaní okolo pása boli konce tkanice vzadu vidieť.
Na tkanicu si uväzovali zásteru, ktorá nepresahovala dĺžku rubáča. Najstaršie zástery šili z konopného plátna zafarbeného na čierno alebo modro, z dvoch pôl plátna, ktoré zošili spojovacím švíkom - zväzovkou. V strede a rohoch sú ozdobené výšivkou s retiazkovým a stonkovým stehom červenou, bielou alebo žltou bavlnou. V páse je zástera nariasená a cez riasenie je vyšitá výšivka obyčajne jednofarebnou bavlnkou. Z riasenia vychádzajú po celej dĺžke stojaté záhyby, hlboké asi 2 cm. Sviatočné zástery sú z čierneho alebo tmavomodrého glotu, bavlneného saténu, bieleho damasku. Novšie zástery šili aj vyšívali na šijacom stroji. Výšivka s rastlinným motívom sa v strede zástery dvíha do tvaru trojuholníka. Okraje zástery sú zdobené továrenskou čipkou alebo hadovkou. V páse nie je výšivka cez riasenie, ale riasenie je zakryté dlhou stuhou, ktorá tvorí i viazačky zástery. Nevesty si obliekali biele damaskové zástery. Staršie ženy si ich odkladali do truhly.
Ženy po každom opraní rubáč ešte vlhký valchovali a skladali. Sklady robili vždy dve ženy, jedna ich pridŕžala v páse, druhá na okraji sukne. Po naskladaní ho previazali motúzom a nechali v komore dva dni visieť. Potom ho rozvinuli a nechali vonku dosušiť. Až potom sa, tiež poskladaný, odkladal do truhlice. Rovnako starostlivo skladali aj zástere. Poskladané prehli na polovicu a obvinuli viazačkami zástery - kvetovanými stužkami.
Starodávnou súčasťou ženského odevu, ktorú nosili naposledy v 19. storočí, bola harasová plachta. Šila sa spojovacím švíkom konopnou niťou z troch pôl konopného plátna, tkaného keprovou väzbou. Pretkávané pásiky boli z červenej bavlny s úzkymi riadkami bielej a tmavomodrej. Obliekali - odievali si ju, keď pršalo alebo snežilo, zloženú do trojuholníka. Zahaľovala hlavu, plecia a chrbát. Vpredu ju pridržiavali rukami. Ešte staršou je pravdepodobne dlhá biela plachta, zhotovená z tenkého konopného plátna. Odievali si ju tak, že sa stredom užšej strany položila na hlavu, pričom sa kúsok plachty zahol. Rožky plachty sa potom skrížili pod hrdlom a vzadu uviazali. Spojovací švík, ktorým boli zošité dve poly plátna, bol tak v strede chrbta zvisle nadol. Nakoniec sa obidve dlhé strany pôl cez seba preložili a zospodu sa pridržiavali rukami, takže bola zahalená celá postava. V plachte chodili len do kostola a v chladnejšom počasí. O nosení tejto plachty svedčí aj záznam v miestnej kronike. Dozvedáme sa z neho, že keď v roku 1669 v okolí Dubodiela rabovali Turci, miestna žena zadusila veľkou bielou plachtou, súčasťou kroja psa, s ktorým Turci hľadali dedinčanov v lese.
Starodávnou súčasťou svadobného kroja bola odevačka - plachta damašku šírky 90 cm a dĺžky 2 metre. Nevesta ju nosila preloženú cez plecia a prevesenú cez ruky. Dievčatá, ktoré boli príbuzne nevesty mali odevačku preloženú cez ľavé plece a previazanú na pravom boku.
V zimnom období si ženy obliekali kožuch z hnedej ovčiny, siahajúci pod boky, ozdobený na predných dieloch, spodnom okraji kožucha i rukávov a na zadnom dieli aplikáciou farebnej irchy. Pod kožuch si obliekali viackrát oprané - odvečerové rukávce. Neskoršie kožuch nahradila kabaňa. Je ušitá z barchetu tmavej alebo bordovej farby (červená kabaňa) s drobnou bielou vzorkou. Je podšitá flanelom. Má priliehavý strih a siaha pod boky. Vpredu má na každej strane pologuľaté vrecko, ktoré je rovnako ako spodný okraj kabane a rukávov olemované materiálom odlišným od materiálu, z ktorého je ušitá kabaňa, obyčajne červeným s bielymi kvietkami. Zadné diely sú ozdobené na každej strane tesne nad spodným okrajom výšivkou v tvare troch oblúčikov, vyšívaných retiazkovým stehom, vždy farby červenej, žltej a zelenej. V strede každého oblúčika je malý gombíček. Kabaňa nemá golier a zapína sa na sedem gombíkov. V tuhej zime si na kabaňu ešte odievali jednofarebný alebo károvaný vlnák.

Slobodné a vydaté ženy sa rozlišovali úpravou účesu a pokrytím hlavy. Dievčatá a slobodné ženy si vlasy na prostriedku hlavy rozdelili cestičkou - pútcom, nahladko sčesali okolo slúch a vzadu na temene hlavy zaplietli do vrkoča vo všedný deň s červenou, ružovou, modrou alebo zelenou harasovou tkanicou, vo sviatok s kvetovanou stuhou, ktoré sa na konci vrkoča neuväzovali na mašľu, ale zachytili sa pod tkanicu a viazačky zástery.
Vydaté ženy mali vlasy upravené do grgule. Grgula ma tvar kruhu. Zhotovená je z ôsmych konopných nití ovinutých plátnom, na jednej strane sú asi 10 cm od seba prišité dve 60 cm dlhé keprové stužky. Vlasy si rozdelili od čela po zátylok pútcom na dva pramene. Cez hlavu na krk si pretiahla grgulu tak aby mala stužky na nej prišité vpredu. Prameň vlasov ovíjala smerom od ucha po bradu na grgulu až po stužku, ktorou ich prichytila tak, že stužku ovíjala na vlasy opačným smerom - od stredu ku koreňom vlasov. Koniec stužky zaslučkovala a rovnaký postup opakovala na druhej strane, grgulu zatiaľ pridržiavala v zuboch. Stužky uviazala v tyle na uzol a grgulu pretiahli dozadu na vrchol hlavy. V grguli ženy aj spávali a česali sa len raz do týždňa.
Na vlasy upravené do grgule si zakladali čepiec. Čepce pracovné i sviatočné mali rovnaký strih, ktorý tvorili dva obdĺžniky rôznej veľkosti - dlhá a úzka prednička, ktorá sa zošila s hornou a bočnými stranami a kratšieho a širšieho dienka - zadku. Na spodnej strane čepca sú slučky alebo ušitá úzka dutinka, v ktorej je navlečená šnúrka. Je dlhá 1,5 metra a čepiec sa ňou upevňoval na hlavu. Čepce sú ušité z kvietkovaného šáfolu, kašmíru, katúnu, glotu, či iných materiálov. Najstaršie čepce boli pletené na krosienkach z bavlnených nití a nosili sa len v nedeľu ako spodné pod čepce z tylu - tylanglové. Pracovné čepce majú podšitú len predničku, sviatočné kašmírové čepce sú podšité celé. Na čepcoch z tylu podšívali predničku hodvábnym atlasom alebo kašmírom jasných farieb - červenej, bordovej (mladé ženy), modrej, zelenej čiernej (staršie ženy a počas smútku).
Čepce boli vpredu po obvode zdobené dvojfarebnými úzkymi tkaničkami - čipkami, ktoré sa zhotovovali technikou kartičkovania. Pôvodné tkanice - čipky boli červeno-čierne, neskôr bordovo-čierne alebo bordovo-modré. Smútočné čepce mali zeleno-čierne alebo modro-čierne čipky. Účes grgulu si v Dubodieli ešte češú niektoré najstaršie ženy.
Na čepiec si ženy uväzovali šatku - ručník. Ručníky boli len biele, vo všedný deň šifónové zdobené po obvode štikerajom, vo sviatok batistové s ručne vyšívanou dierkovou výšivkou na okraji z dvoch strán s bielou háčkovanou čipkou alebo damaškové. Vo všedný deň si uväzovali šatky len na cestu na pole alebo do mesta. Vo sviatok alebo do kostola nosili šatku len v chladnom počasí. Do kostola nosili aj malé šatky z červeného kašmíru alebo plátna, do ktorých si obaľovali modlitebnú knižku.
Ozdobou hlavy nevesty, ktorá išla na sobáš, bola parta. Bola z kartónu obtiahnutého červeným atlasom a pošitá sklenenými korálkami a ozdobená trasillami - ozdobami zo skla a bižutérie. Pod partu sa česal účes - zápletky. Hlava nevesty bola ešte ozdobená ružicou z bordovo-červených vlnených nití a rozmarínom.
Od jari do jesene chodili ženy bosé. V chladných obdobiach si ženy obúvali čižmy s tvrdými sárami, so švíkami na bokoch, s polovysokými opätkami podkutými podkovičkami z ocele alebo mosadze - korduvanki. Čižmy dostali dievčatá, keď išli do školy. Aj nevesta mala na sobáš nové čižmy - rozmajrínové, ktoré mali nad opätkom žltou bavlnkou štepovanú rozmarínovú halúzku. Čižmy si ženy veľmi šetrili a nosili ich len v nedeľu. Okrem čižiem nosili ženy aj pletené papuče, ktoré mali bielym súknom obšitú prednú časť až po priehlavok, boky a pätu a podrážku a opätok z kože.


Mužský kroj

Základom mužského kroja sú konopné gate - gace a košeľa s hrubšieho konopného (pracovná) alebo továrenského plátna (sviatočná).
Košeľa má jednoduchý strih, široké, rovné rukávy, siahajúce pod lakeť. Siaha niže pása. Rukávy sú prišité hrubou bielou bavlnou k stanu (prednému a zadnému dielu) košele, z jednej poly plátna preloženej na pleciach, ozdobným stehom. Konce rukávov sú obrúbené alebo ukončené šitou čipkou - zväzovkou. Krčný výstrih je len šikmo zastrihnutý a pokračuje rázporkom, ktorý sa neuväzuje viazačkou ale pod hrdlom sa zapína väčším ozdobným špendlíkom so sklenenou hlavičkou. Stojatý golier - obojek je rovný pásik plátna, po celej ploche vyšívaný hustou hladkovanou výšivkou, je jedinou ozdobou košele. Staršie košele sú vyšívané na hnedo zafarbenou konopnou niťou, novšie bielou a čiernou bavlnkou. Na sobáš mal ženích oblečenú sviatočnú košeľu zo zelenkastého plátna.
V nedeľu alebo vo sviatok si mládenci na košeľu obliekali vestu bez rukávov - lajblík z čierneho súkna. Pôvodný lajblík bol biely s lemovanými okrajmi a skromne vyšívaný. Lajblík má úzky golierik a dve vrecká s patkami. Vpredu sú z rubovej strany prišité štyri háčky na zapínanie. Dvadsať až dvadsaťštyri mosadzných pologuľatých gombičiek, našitých na okraji predného dielu má ozdobnú funkciu. Okraje golierika, predných dielov a vreciek sú olemované červeným súknom. Pozdĺž predných okrajov, hneď za lemovkou je lajblík vyšitý osem centimetrov širokou výšivkou, vyšívanou harasovou vlnou, červenej farby doplnenej bielou, žltou a modrou. Vyšívané sú i vrecká lajblíka, tak že jedna polovica tvorí zrkadlový obraz druhej polovice vrecka. Na zadnom diele lajblíka je výšivka v tvare pretiahnutého trojuholníka, ktorého plocha je husto vyplnená retiazkovým stehom, niekedy s vyšitými iniciálami majiteľa a letopočtom
Gate šili ženy z konopného alebo konopno-bavlneného plátna z dvoch pôl plátna 45 cm širokých a jedného pásu plátna 21 cm širokého, ktorý bol všitý v strede medzi dvoma polami a tvoril zadnú časť. V sede mali gate všitý štvorcový klin. Vpredu bol v švíku krátky rozparok a na hornom okraji záložka - závinek, v ňom bola navlečená šnúrka z konopných nití, ktorou sa gate upevňovali v páse. Na spodnom okraji boli gate vystrapkané. V lete boli vrchnou súčasťou odevu v zime a v nedeľu si na ne obliekali súkenné nohavice z bieleho továrenského súkna. Súkenné nohavice mali vpredu dva rázporky od pása šikmo nastrihnuté. Okraje rázporkov boli olemované čiernym súknom. Okolo rázporkov a pod nimi smerom ku kolenám bola bohatá šnurovaná výzdoba, urobená čiernou harasovou šnúrkou, ktorá sa rôzne prepletala v tvare osmičiek a slučiek. Z červeného, bieleho a čierneho súkna boli ozdoby aj v bočných švíkoch a v zadnom zvislom švíku nohavíc. Na páse ich pridržiaval remeň navlečený do záložky a ešte raz opásaný povrchom nohavíc. Remeň mal mosadznú pracku a tá jeho časť, ktorú bolo vidieť navrchu nohavíc bola ozdobená mosadznými gombíkmi. Konopné gate aj súkenné nohavice nosili muži zastrčené do čižiem.
Ženatí muži nosili v chladnejšom počasí a do kostola cez plecia prehodenú kabanicu z bieleho súkna. V jej bočných švíkoch boli nezošité otvory na ruky, bez vreciek a všité trojuholníkové kliny. Preto bola kabanica od bokov rozšírená a siahala po stehná. Mala rovné, smerom dole zúžené rukávy a na okraji krčného výstrihu prišitý golierik z jednej vrstvy súkna. Zdobila ju jednoduchá aplikácia na okrajoch rukávov a ľavom prednom diele a šnurovanie, bohatšie na okrajoch predných dielov a jednoduchšie na golieri. Robilo sa harasovou šnúrkou čiernej farby.
Ku košeli, súkenným nohaviciam a lajblíku si muži obliekali halenu - širicu. Novú širicu dostal mládenec, keď sa ženil, na jej ľavej strane, na prsiach mal pierko z rozmarínu ozdobené vlnou - pamukom. Nosil ju do kostola a už obnosenú na všedný deň. Bola dlhá, siahala niže polovice lýtok a zhotovená bola z bieleho továrenského súkna. Mala veľký golier, ktorým si v nepriaznivom počasí prikrývali hlavu. Na predných okrajoch a golieri mala aplikácie z čierneho a červeného súkna a výšivku s bielou a žltou bavlnkou. Na okraji predných dielov boli prišité pásy súkna, ktorými sa halena uväzovala na prsiach.
V zime nosili muži dlhý kožuch z hnedej ovčiny, ktorého okraje boli úzko olemované tenkou bielou kožou bez kožušiny. Zapínal sa valčekovými gombíkmi a slučkami z kože. Ozdobený bol skromnejšie ako ženský kožuch.
Prikrývkou hlavy mužov bol klobúk v tvare navrchu zaobleného kužeľa - čabák. Zhotovený bol z čierneho súkna, mal stredne širokú rovnú striešku, ozdobený bol dvoma radmi harasových stužiek, ktoré vzadu prevísali. Ku kožuchom nosili v zime kožušinové čapice.
V nedeľu nosili muži na nohách čižmy z čiernej kože s vysokými sárami a jedným švíkom vzadu - štíble. V pracovných dňoch chodili od včasnej jari do neskorej jesene bosí.


Detský kroj

Dieťa po narodení zavíjali do plienok, ktoré zhotovili zo starších už obnosených viackrát praných, a tým i jemnejších a mäkších konopných odevov, na hlavičku mu dali čepček - čapicu ušitú z kartúnu a zavinuli ho do perinky, ktorú povili povijákom. Malým deťom predškolského veku obliekali košieľku - halienku. Okolo krčného výstrihu bola nariasená a všitá do úzkeho stojačika. Dievčenská košieľka mala spodný okraj rukávov nariasený a vyšitý ako na ženských rukávcoch, chlapčenská košieľka mala rukávy rovné a širšie na okrajoch so zväzovkou. Navrch nosili deti kabátik - sukničku zošitú v páse s vrchom bez rukávov z farebného vzorkovaného kartúnu. Dievčatká košieľku nosili, až kým nechodili do školy. Dievčatkám česali kurníčky - vlasy rozdelili v strede cestičkou a z každej strany postupne zapletali vrkôčiky caletky, ktoré vzadu spojili do jedného vrkôčika. Chlapcom asi v troch - štyroch rokoch obliekali nohavičky - galôtky a košieľku. Školopovinné deti nosili odev ako dospelí.

 

Pozrite si obrázky nášho kroja:

www.uluv.sk/product/dubodiel-3430/

 

Zdroj: Obecný úrad Dubodiel


 

dnes je: 16.6.2019

meniny má: Blanka, Bianka

webygroup
ÚvodÚvodná stránka