Spoločenský život v minulosti

Spoločenský život a kultúra

Život jednoduchého dedinského človeka bol v minulosti naplnený prácou a starosťou, ako uživiť rodinu. Večery dedinčania vypĺňali prácou v spoločnosti príbuzných a susedov. V neskorých jesenných mesiacoch a predovšetkým v zimnom období, mimo hlavnej poľnohospodárskej sezóny, sa venovali remeselným a domácim prácam. Muži vyrábali drobné drevené úžitkové predmety i hospodárske náradie, z prútia plietli košíky, vyrábali metly, zo slamy vyrábali ošítky, zhotovovali a vyrezávali kolísky, praslice a iné. Ženy sa venovali najmä pradeniu, tkaniu, výrobe odevov, páraniu peria, vyšívaniu uterákov, obrusov. Pri priadkach a páraní peria (drápačkách) rozprávali neuveriteľné, vtipné i strašidelné, skutočné i neskutočné príbehy. Tu nechýbali dievky a mládenci, ktorí žartami, spevom i tancom rozveseľovali prítomných.

Dedinčania sa stretávali aj v nedeľu a vo sviatok pri rozličných oslavách a ľudovýchovných prednáškach, zameraných na poľnohospodárstvo a ovocinárstvo. Nové informácie však často zavrhovali so slovami: „ Čo tam po novotách, môj dedo takto robil, budem aj ja.“
Po vzniku prvej Československej republiky, keď sa v školách začalo vyučovať v materinskom jazyku, sa vzdelanosť medzi ľuďmi viac rozšírila. Počas dlhých večerov pri svetle sviečok, pretože elektrina bola v obci zavedená až v roku 1958, sa venovali aj čítaniu časopisov a kníh, ku ktorým sa dostávali hlavne prostredníctvom detí, ktoré ich priniesli zo školy. Boli to predovšetkým časopisy s náboženským zameraním: Slovenský svet, Posol Božského srdca Ježišovho, Kráľovná svätého ruženca, Hlasy z katolíckych misií a detské: Priateľ dietok, Mladý život, Slniečko. Literárne boli zamerané: Orol tatranský, Vatra. Najrozšírenejším časopisom bol Kalendár Spolku svätého Vojtecha.
18. januára 1925 bola v Dubodieli založená obecná knižnica. Mala 220 kníh. Mnohé noviny a časopisy do obce prinášali študenti. Počas druhej svetovej vojny najmä denník Slovák. Po vojne boli najčítanejšími denníky Ľud a neskôr Práca, Pravda a Smena.

Ľudová hudba

Pred Prvou svetovou vojnou vznikla v obci prvá miestna kapela - husliari, v ktorej hrali: Jasnický, Ševcech, Judiny a Repa. Druhá kapela, ktorá mala aj cimbal vznikla v rokoch 1926 - 1927. Hrali v nej: Pavel Jasnický, Peter Petrík - Dolních, ako primáši; Peter Malec - Richtátech, Ladislav Petrík - Dolních, Peter Chrenko, ako kontráši; Peter Repa na basu a František Petrík - Babiných na cimbal. Kapely hrávali väčšinou na svadbách a zábavách.
Zásluhou miestneho farára Alexandra Gábryela vznikla v obci dychovka, ktorá hrávala pri významných cirkevných príležitostiach, počas slávnostných omší v kostole, sprevádzala pútnikov z Dubodiela do pútnických miest na Slovensku. Ale hrávala aj na zábavách. Medzi hudobníkov patrili: Peter Doktor - Smolkech, Pavel Malec - Hájnik, Ján Petrík, Peter Malec - Krajčírových, Pavel Malec - Tonkech, Jozef Országh, Ondrej Kopecký, Ondrej Prechádzka, Rehor Petrík - Kyžera. Koncom päťdesiatych rokov 20. storočia obidve kapely prestali účinkovať.
Oživiť tradíciu dyhovej hudby sa v roku 1968 podarilo miestnemu organistovi Františkovi Rehákovi. Založil dychovku, ktorá mala názov Dubovanka a obsadenie: František Petrík, František Hrbáčik a Jozef Urban - krídlovka, Vojtech Doktor - tenor, František Rehák - barytón, Ján Galko a Ladislav Poštrk - es trubka, František Országh, Ján Malec, Peter Országh - trombón, Pavel Hrbáčik - bubon, Ing. Milan Šťastný a Milan Lieskovský - klarinet. Jej vedenie neskôr prevzal Ing. Milan Šťastný. V roku 1970 zakúpili nové hudobné nástroje. Obyvatelia Dubodiela si pamätajú na ich nedeľné vystúpenia, účinkovanie na tanečných zábavách a počas prvomájových sprievodov. Po niekoľkých rokoch Dubovanka svoju činnosť ukončila.
Hudobní nadšenci novšieho hudobného žánru, ktorý sa šíril z miest, založili jazzovú kapelu, v ktorej hrali: Michal Kopecký, Ján Petrík - Društiných, František Doktor, Ján Petrík - Šťubrik. Ich rady rozšírili: Ján Milovský, František Petrík ml. - Babiných, Juraj Lagiň a Ladislav Poštrk. Kapela sa stala veľmi obľúbenou nielen v obci, ale i v okolí. Neskôr do kolektívu hudobníkov prišli mladší zo susedných obcí: Michal Sidor, Milan Kasala, Miroslav Kuča, speváčky Zdenka Sidorová a Anna Poštrková ale i domáci: Ing. Viliam Kopecký, František Petrík - Babiných. Začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia aj táto kapela prestala účinkovať.

Ochotnícke divadlo

V roku 1919 bolo v Dubodieli založené ochotnícke divadlo. Medzi prvých ochotníkov patrili: Peter Malec - Krajčirových, Pavel Malec - Hájnik, Peter Doktor - Smolkech, Ján Malec - Kostolník, Rehor Petrík, Ondrej Prechádzka, Irena Reháková, Margita Urbanová, Anna Jasnická, Anna Hostačná a ďalší. Prvou hrou, ktorú uviedli bola divadelná hra Ferka Urbánka Kríž pod lipami. Po roku 1923 hrávali divadlá pravidelne, niekedy nacvičili aj viac predstavení počas roka - na fašiangy, Veľkú noc, hody a na Vianoce. Boli to hry od autorov: F. Urbánka, J. G. Tajovského, M. Kukučína, J. Hollého, I. Stodolu, B. Němcovej, a Klicperu. Režisérom bol veľký milovník divadla, miestny dekan, Pavol Bezák. Neskôr divadlá režírovali: učiteľ Jozef Hromník a zanietený ochotník Viktor Malec, ktorý účinkoval v 30 predstaveniach a 5 jednoaktovkách. Pri príležitosti 50. výročia založenia ochotníckeho divadla v Dubodieli bol ocenený medailou Samuela Jurkoviča. So školopovinnými deťmi divadlá nacvičovala učiteľka Edita Domčeková. Záujem o divadlo zo strany ochotníkov každého veku a pohlavia, ale i divákov, bol veľký. Nácvik i predvedenie divadelných hier sa konalo v triede starej školy. Vždy, keď sa hralo divadlo, museli z triedy na dvor vyniesť lavice a z dediny doniesť stoličky pre divákov, postaviť javisko, zhotoviť kulisy, namontovať oponu, a pripraviť osvetlenie petrolejovými lampami. Návštevnosť divadelných predstavení bývala veľká a ľudia spontánne vyjadrovali svoj obdiv divadelníkom. Milovníci divadla sa rozhodli postaviť v triede starej školy stále javisko. V januári 1937 ho staval Ján Kopecký a jeho brat Ondrej robil kulisy. Prvú hru na tomto javisku odohrali 17. 2. 1938. Jej názov bol Už sú všetci v jednom vreci a mala veľký úspech nielen v Dubodieli, ale aj vo Svinnej. Po niekoľkých rokoch priestory v starej škole nevyhovovali, a preto sa na podnet Antona Petríka a Pavla Uhera začalo v rokoch 1951 - 1952 s prestavbou urbárskej pajty na kultúrny dom s javiskom. Nadšenie a elán divadelníkov postupne utíchli a kultúrny dom začal zívať prázdnotou. Po založení jednotného roľníckeho družstva (1957) chýbali v obci skladovacie priestory, a tak sa v kultúrnom dome skladovalo a sušilo obilie.
Ochotnícke divadelné predstavenia sa obnovili až po niekoľkých rokoch a konali sa len sporadicky. Členovia SZM založili divadelný súbor, ktorý uviedol niekoľko hier. V réžii Valérie Godovičovej - 23. 4. 1973, B. S. Timrava: Páva; 25. 12. 1975, J. Drda: Svojedaly, hriešna dedina alebo Zabudnutý čert; v réžii Viktora Maleca v roku 1976, J. G. Tajovský: Neprebudený; v réžii Ľudmily Doktorovej v roku 1983, E. Gälner: Ulička.
V roku 1985 divadelný súbor premenovali na DUBOD - Dubodielske ochotnícke divadlo. S hrou V. Majakovského Ploštica sa ochotníci účastnili na Okresnej prehliadke ochotníckych divadelných súborov v Moravskom Lieskovom, kde získali ocenenie. Režisér Jozef Bodnár získal cenu za réžiu. Toto predstavenie uviedli členovia DUBOD aj na Krajskej prehliadke divadelných inšpiratívnych vystúpení v Bratislave. V roku 1987 sa opäť zúčastnili ochotnícki divadelníci z DUBOD okresnej prehliadky divadelných súborov s dramatizáciou na motívy poviedky V. Sukšina Červená Kalina s názvom Peter, zvaný Smoliar. Divadelníci i režisér Anton Prechádzka získali ceny.
Rok 1992 - potopa sveta, réžia Ľudmila Doktorová.

Ľudová tvorivosť

Rehor Malec
Venoval sa ľudovému rezbárstvu. Pri výrobe svojich prác - drevených plastík čerpal najmä z tradícií rodnej dediny. Jeho diela sa nachádzajú v šiestich múzejných zariadeniach a v jednej galérii na Slovensku. Narodil sa 1. Apríla 1901 v Dubodieli. Pôvodný povolaním bol staviteľ. Neskôr sa presťahoval do Svinnej, potom do Trenčianskych Teplíc. Svoje figúrky vystavoval v kultúrnom dome v Dubodieli v roku 1982. Zomrel 6. novembra 1993 v Trenčianskych Tepliciach, kde je pochovaný. K storočnici jeho narodenia otvorilo 30. 3. 2003 Trenčianske múzeum výstavu jeho drevorezieb.

Peter Kopecký
venoval sa výrobe tradičného ľudového nábytku. Spolupracuje s ÚĽUVom.

Zdroj: Obecný úrad Dubodiel